Jano s Norom pracovali spolu v kuchyni a boli to nádherné časy nekonečných žartov. Noro práve čerstvo zložil kuchárske skúšky. Jeho ešte horúci diplom sme mu rozmnožili a povešali po chate. Kde Noro vošiel, tam bol jeho diplom. Aj nad jeho posteľou.
-Noro kuchárom!-
Pomsta býva sladká a Jano odplatu na Nora za ten kus údeného vo svojom vaku vymyslel geniálne. Vraví mi:
-Príď do kuchyne, dáš mi fúkať. Akože nafúkam a ty ma vyhodíš z roboty. Pointa? Noro bude musieť ostať variť úplne sám!-
Jano vtedy od rána popíjal čaj a tváril sa, že si do neho nalieva rum. Noro vrčal, snažil sa Janovi dohovoriť. Vtom som dorazil do kuchyne s alkoholtesterom:
-Obidvoch vás poprosím – fúknite.- Noro sa spýtavo pozrel na Jana. Prvý pristúpil Noro. Fúkol, zaznel signál:
-Nula!-
Pristúpil Jano. Noro tŕpol. Jano silno fúkol do prístroja:
-Nula!- To som ale vedel len ja. Šikovne som sa pozrel na displej a riekol som:
-1,8! Na chate si skončil!-
Pristúpil som k Norovi:
-Zvládneš to tu dnes sám?- spýtal som sa ho.
-Skúsim, čo mám robiť,- riekol, -s tým Janom si to nerozmyslíš?- snažil sa ešte zachrániť priateľa.
-Nie, tu skončil,- otočil som sa a odkráčal k baru.
Jano sa pobral „skormútene“ na izbu, prezliekol sa do civilného a vrátil späť do reštaurácie. Sadol si k stolu, objednal si rum a čaj, aby „vyhodenie“ spravil ešte dôveryhodnejším.
Noro sa išiel v kuchyni zošalieť. Bolo treba dochutiť polievku, dorobiť guláš, upiecť zemiaky, mäso, obaliť syry... Mal síce diplom, ale nikdy sám nevaril. Na chate nám pomáhal len tak, z pasie. Lietal ako zmyslov zbavený, nevedel čo skôr. Myslím, že tie chvíle boli pre neho ukážkou pekla na zemi. Ja som ho chodil povzbudzovať, pričom som neustále strážil, čo robí. Miešal, korenil, krájal, porcoval...
Chatár, ktorý mal práve službu o ničom nevedel a pred Janom riekol:
-Dobre, že si ho vyhodil, takto sa robiť nedá!- Janovi skoro okuliare z nosa spadli. Žiadna útecha, žiadne slovo prihovorenia sa za neho. Nič. Nekompromisný, správny prístup – porušil pravidlá, koniec!
Dievčatá v obsluhe Jana ľutovali, z času na čas mu priniesli na stôl ďalší rum, ktorý Jano vždy šikovne prelial do druhého pohára.
Jano mal celú kuchyňu v hlave a vždy, keď som išiel „náhodou“ okolo neho, niečo mi pošepkal:
-Nech vypne ryžu...-
-Treba podliať mäso...-
-Pozor na guláš, treba ho skontrolovať, premiešať a dať zeleninu...-
Ja som na to vždy vošiel do kuchyne a riekol som pobehujúcemu Norovi:
-Ryžu netreba vypnúť?-
-Čo mäso, podlieval si ho?-
-Guláš už asi bude, nie, čo povieš?-
Noro lietal po kuchyni ako splašený granát, pot mu valil z tváre, nezastavil sa ani na sekundu. Musím povedať, že to zvládal na jednotku. Keď sa reštaurácia naplnila a Noro všetko dovaril a pripravil na výdaj, nastal čas ísť s pravdou von. Jano sa bleskovo prezliekol späť do kuchárskeho a vrátil dolu. Chytili sme sa okolo krku, vošli do kuchyne, postavili sa pred Nora, ktorý nás v rýchlosti ani nevnímal a zaspievali sme mu pesničku od Karla Zicha:
-Máš chuť majorááááánky lásko máááááá....- Noro sa vystrel, položil pekáč a pár sekúnd na nás neveriacky hľadel:
-To má byť čo?-
Chytil som ho za rameno a riekol som:
-Zvládol si to aj sám perfektne, ten diplom si zaslúžiš!-
Vtedy mu to došlo:
-Vy hajzli!- nabehli mu na krku žily a začal po nás hádzať riadové handry, vechte, rukavice na plech, všetko po čom siahol. My s Janom a ostatnými, ktorí sa medzitým nahrnuli do kuchyne sme vrieskali od smiechu.
Nato Jano skontroloval všetky jedlá, pochválil svojho priateľa, ktorému sa konečne na tvári objavil úsmev a začali spolu opäť vydávať lahodné jedlá našej kuchyne.
Norov diplom mám na pamiatku odložený dodnes.

            Práca chatára je pekná, no má v sebe aj úskalia. Chatár musí všetko vedieť, poznať, musí byť na všetko pripravený, musí všetko kontrolovať, riešiť a ako jediný má od všetkého kľúče. Ten zväzok je poriadne veľký a ťažký.

Jeden z chatárov bol práve v tom výnimočný, že dokázal vo svojej roztržitosti tento zväzok stratiť aj niekoľko krát za deň, napriek tomu, že mal váhu vari štvrť kila. Vždy s kľúčmi niečo odomkol, kľúče si položil. Vtom niekto prišiel a opýtal sa niečo chatára (chatára sa každý niečo pýta). Chatár odišiel vec vyriešiť, no zrazu kľúčov nebolo. Nespomenul si v strese, kam ich položil. Začalo sa úporné pátranie. Hľadali všetci. Veď tam boli kľúče od celej chaty! Predtým sa našli v zámke niektorých dverí, inokedy na polici, v náradí, či pri kotly, ale teraz? Chatár behal bezhlavo po chate a hľadal svoj obrovský zväzok.

Kuchyňa končila, chalani spratávali všetky veci, utierali stoly, zem, umývali riady. Ako tak Noro ukladal mraziaci box, na jeho dne sa niečo zablyšťalo:

-Kľúče!- Noro ich prozreteľne nedal hneď chatárovi, ale doniesol ich mne s obrovským smiechom:

-Boli v mrazáku!-

-Kde?- vybuchol som od smiechu a hneď som si ich vložil do vrecka. Vtedy mi skrsla myšlienka, s ktorou som išiel okamžite za kuchárom Janom. Vedel som, že spomínaný chatár má rád rezne a prečo mu nespraviť malú radosť:

-Janči, myslíš, že by sa dali kľúče obaliť a vypražiť?- napadlo mi.

-Jasné,- rozosmial sa Jano, cítiac nový žart, ktorý sa blíži a už aj šľahal vajíčko na obal. Chatár stále kade-tade behal po chate – kľúčov nebolo. To už sa práve váľal jeho kovový zväzok v prézlach (či strúhanke? ako kto chce). Onedlho bolo počuť šumenie vriacej masti, cítiť vôňu smažených hranoliek. Kuchári sa vyhrali a chatárovi pripravili krásnu oblohu, veľký kopec zemiakov, uprostred nádherne veľký rezeň. Všetci sme sa zhromaždili v reštaurácii, kde už chatár netrpezlivo čakal na večeru.

Kuchári položili pred neho ten fantastický tanier. Napätie vrcholilo. Aby ho nebolo dosť, chatár si ešte odskočil pre pohár vody k dobrej večeri:

-Chlapci, ďakujem, aspoň vy ste mi spravili radosť, keď už tie nešťastné kľúče...- pousmial sa a s chuťou zarezal do „rezňa“. Vidlička nešla dobre zapichnúť, nôž zaškrípal a pod zlatou vrstvou chrumkavého trojobalu sa objavili zúbkaté časti kľúčov. To si viete predstaviť, čo nasledovalo – chata sa triasla od smiechu ešte niekoľko hodín.

A čo chatár? Odvtedy nosil svoj zväzok priviazaný na nohaviciach aj keď išiel spať.

Niekoľko krát do roka máme na chate svadbu. Svadobčanov prišlo neúrekom - dojatí rodičia, dedkovia, babičky s kvetmi, tetičky s koláčikmi, priatelia s fľaškami. Plný autobus. Všetko sme pripravili, ako sa na svadbu patrí,  stoly krásne ozdobili. Svadba je veľká udalosť (niektorým sa podarí aj viac krát za života) a aj keď sme horská chata, pripravili sme im všetko ako v TOP reštaurácii.

Svadobčanov sme privítali vonku. Buchlo šampanské, rozbil sa tanier, zametalo sa... Scenár ako z filmu. Všetko išlo ako po masle. Nasledoval prípitok, bozky, polievka z jedného taniera.

S chalanmi v kuchyni som vymyslel, aby sme dali tomu ešte väčšiu vážnosť, nech sa kuchári oblečú do krásnych kuchárskych odevov a hlavné jedlo donesú svadobčanom osobne.

Kým sa spratali taniere a misy po polievke, kuchári boli prezlečení. Všetko sme kontrolovali. Ženích sa cukroval s nevestou. To som považoval za správny okamžik - mávol som na našich kuchárov. Chalani sa vydali pomaly z kuchyne, krásne oblečení, v rukách držiac obrovské taniere plné rozvoniavajúceho jedla. Prechádzali uvážlivým krokom pomedzi všetky stoly. Ľudia sa otáčali, fotili, ukazovali prstami. Vtom som sa pozrel na miesto, kde sedeli novomanželia. Nevesta tam sedela sama. Ženícha nebolo!

-Kde je?- obzeral som sa po miestnosti. Bolo neskoro. Chalani už mašírovali k neveste, kde aj zastavili. Rozpačito pozerali na mňa, na nevestu. Nevedeli, čo robiť.

Všimli si to aj ostatní svadobčania. Všetci začali hľadať ženícha. Naši kuchári prešľapovali pri stole. Z prekvapenia sa stal trapas. Vtom sa otvorili dvere a starý, podgurážený svadobčan zvolal na celú miestnosť:

-Máte ešte čas, Rasťo serie!-

Kuchári sa neudržali a pustili do obrovského smiechu. Okamžite sa otočili čelom vzad aj s jedlom a odkráčali bordoví od smiechu späť do kuchyne.

Ženích si dal načas a nič netušiac prišiel do miestnosti po niekoľkých minútach. Všetci sa na neho usmievali, on sa usmieval tiež. Úsmev mu zamrzol, až keď si sadol k neveste. Krásna nevesta v bielom závoji sa k nemu nežne sklonila a niečo mu riekla. Ženích sčervenal ako rak, pohľadom si premeral hostí, ktorí sa na neho stále škodoradostne usmievali.

Trápne pohľady som narušil až mávnutím na chalanov:

-Poďme!-